Kto si zaslúži dôveru voličov?

Za posledných dvadsať rokov sa slovenská spoločnosť nedočkala spravodlivej, ľudskej a nekorupčnej vlády. Od vzniku Slovenskej republiky, už od 90-tych rokov, bojujeme za pravú slovenskú a demokratickú spoločnosť bez predsudkov a s riešeniami, ktoré by krajine priniesli prosperitu a ekonomickú stabilitu.

Otázne je, či krajina pocítila za niektorého z premiérov zmenu a pokrok, či krajina a jej občania pocítili, ženiektorej vláde na jej osude záležalo a že nešlo len o stranícke nabaľovanie sa. To je zrejme otázka, ktorú je potrebné smerovať k občanom. A práve o nej budú predčasné parlamentné voľby. Budú o odpovedi občanov na otázku, akú vládu chce, akej bude môcť dôverovať a ktorá strana má silu priviesť Slovensko k prosperite.

Najčastejšia otázka, akú je dnes počuť v medziľudských rozhovoroch je: „Koho budeš voliť?“ Ľudia sa pýtajú jeden druhého, nechávaPeter Puškárjú sa ovplyvňovať názormi svojich blízkych, kamarátov či známych. Tí, ktorí dajú na názor odborníkov sa zasa snažia čítať čo najanalytickejšie príspevky v mienkotvorných novinách. Lenže takmer nikto nedokáže jasne a bez pochybností vysloviť jednoznačnú odpoveď a tým vyrieknuť názov politickej strany. Ľudia zvažujú, váhajú, kalkulujú a sumarizujú. Pre niektorých sú podstatné reformy, pre iných zasa hospodárenie s ich financiami, pre ďalších to môže byť sociálna politika či postoj k politike Európskej únie. U mladších je to napredovanie štátu a jeho demokratických princípov spojené s reformami približujúcimi sa západnému svetu a vyspelej ekonomike, rovnako ako možnosti práce a uplatnenia sa spojené s ponukou pracovných miest, ktoré sa na Slovensku vytvárajú. U starších zasa prevládajú sociálne istoty, zvýšenie dôchodkov, nižšie doplatky za lieky a čo najnižšia inflácia. Národovci zasa potrebujú vedieť, že vláda a parlament bijú nacionalistickým srdcom, ktoré bude vždy na prvom mieste bez ohľadu na potreby menšín či etnických skupín. Menšinoví voliči kladú dôraz na politiku zameranú na ich prosperitu a záujmy v spolužití so slovenskou spoločnosťou. Jednoducho, každý hľadá vládu podľa vlastného gusta, takú, ktorá bude zastupovať záujmy a potreby tých – ktorých občanov.

Mnohí pred voľbami naletia, respektíve uveria predvolebnej kampani a reklamnej propagande. Slogany na bilboardoch znejú a vyzerajú naozaj lákavo. Je ťažké odolať populistickým slovám a vierohodným sľubom, ktorých splnenie by bolo ideálom takmer celého Slovenska. Veď kto by nechcel podporiť slovenských umelcov alebo zaviesť rovnú šestnásťpercentnú daň? Kto by nechcel istoty a viac práce na Slovensku? Kto neverí slovám ako zodpovedne pre Slovensko a menšiny či pre budúce generácie? Paleta je naozaj široká a vybrať si heslo, ktoré sa hodí k súčasnej situácií kohokoľvek z občanov je ľahké. Takmer každý sa v jednom zo sloganov zrejme dokáže nájsť či s niektorým z nich sa stotožniť.

Horšie to už je, keď príde na „lámanie chleba“ a sľuby na predvolebných plagátoch majú začať politici aj plniť. Mesiac či dva po voľbách, alebo po prvých škandáloch strán v koalícií, sa už usmievajúce tváre na bilboardoch, ktoré ešte nik nestihol prelepiť, stávajú ironickými. Tieto tváre totiž hovorili to, čo si občania priali. Týmto usmiatym tváram občania a slovenská spoločnosť dôverovala len na to, aby sa zasa sklamala. Čo bude ďalej, ako a kam to bude pokračovať? Postupne sa znižuje a bude znižovať účasť občanov pri urnách do parlamentných volieb, postupne budú plagáty zbytočné. Tí, ktorí verili, že volia správne a že vedia, koho volia, už nebudú takí rozhodnutí a presvedčení ako doteraz. Už nebudú ani svojim nerozhodným a nadávajúcim známym vedieť povedať, koho voliť, a priklonia sa k tej postupne sa zväčšujúcej skupine (až väčšine ľudí), ktorá nebude mať koho voliť, a tak zostane radšej doma čakajúc na prvé výsledky. Tváre bez záujmu o veci verejné, tváre plné znechutenia. Po prvých výsledkoch príde pohoršené mávnutie rukou a odmietavé gesto naznačujúce: „Veď je to aj tak jedno, kradnú všetci rovnako.“

Kdesi bola napísanú múdra veta, ktorá vravela o skutočnej situácií v súčasnej politickej sfére: „Áno, kradnú všetci, no pozri na to, čo tie ktoré strany popri kradnutí spravili.“ Je podstatné vidieť a zamyslieť sa nad týmto výrokom, ktorý označuje chorú politickú mentalitu, aká na Slovensku je. Ak ide strana do politiky vedome s tým, že bude kradnúť majetky ľudí a že sa bude obohacovať zo štátnych peňazí, je to zvrátené. Politici už zrejme zabudli, že do politiky by mali ísť zastupovať záujmy občanov a že ide o verejnú a zodpovednú funkciu, nie o funkciu zlodeja. Choré sú pohnútky politikov, zástupcov občanov, ktorí kandidujú do parlamentu s pohnútkou získať moc a peniaze. Druhý aspekt tohto výroku tkvie v tom, že ľudia sú si vedomí a sú uzrozumení s faktom, že na Slovensku sa v politike kradne. Je smutné práve toto vedomie občanov, že o tom vedia a nič s tým nemôžu urobiť. Najsmutnejšie na tom je, že občania sa už dnes nerozhodujú s úmyslom zvoliť niekoho, komu veria, ale s úmyslom voliť čo najmenšie zlo. Takmer všetky ideály o slovenskej politike sa už v mysliach občanov rozplynuli a u tých, u ktorých ešte zostali, sa časom rozplynú tiež. Treba si uvedomiť, že občania by mali začať dôverovať ich zástupcom, mali by ísť voliť lebo chcú a veria v lepšiu budúcnosť a mali by voliť stranu z presvedčenia a nie preto, že ísť voliť je občianske právo.

Z politickej scény by mali konečne odísť tie staré strany, ktoré už dôveru úplne a nenávratne stratili. Mali by odovzdať svoje žezlá stranám novým s čistým štítom, ktoré ešte dôveryhodnosť alebo dokážu získať majú a chcú si ju medzi občanmi udržať aj počas ďalších dvadsiatich rokov.

facebook

Got Something To Say:

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

Copyright © 2018. Powered by WordPress & Romangie Theme.